Lightnerova kontra sa používa na určenie úvodného výnosu proti farebným slemovým kontraktom. Vymyslel ju americký hráč Theodore Lightner v roku 1945 a pokladá sa za jednu z najlepších dohôd, ktoré v súťažnom bridži vôbec vznikli.
Kontra je samozrejme veľmi dobre známa nielen medzi expertmi, ale aj medzi pokročilými hráčmi. Lightnerova kontra vo všeobecnosti hovorí partnerovi aby nevyniesol proti slemu štandardne, ale žiada o neobvyklý výnos. Vieme, že výnos je často kľúčový pre priebeh hry a správny úvodný výnos je často jedinou šancou pre obrancov na porážku kontraktu. To je špeciálne citlivé na úrovni slemu, lebo ak hlavný hráč nedostane porážajúci výnos, tak často nájde nejakú možnosť na splnenie.
Z hľadiska obrany môže vzniknúť napríklad situácia, že partner vynášajúceho má v bočnej farbe šikén a kontrou upozorňuje na možnosť prebitku. Ďalšou frekventovanou možnosťou je, že partner vynášajuceho ma hodnoty vo farbe licitovanej stolom a žiada o výnos v tejto farbe.
Ak tieto úvahy rozmeníme na konkrétne pravidlá, tak vynášajúci by mal
- vyniesť dlhú farbu o ktorej môže reálne predpokladať, že partner výnos prebije
- pokiaľ sa taká možnosť nenúka, tak by mal vyniesť prvú farbu licitovanú stolom
- pokiaľ stôl žiadnu farbu nelicitoval, tak by mal vyniesť druhú farbu hlavného hráča, ak taká bola zalicitovaná
- nemá sa vyniesť tromf
- nemá sa vyniesť farba licitovaná našou linkou
Tieto pravidlá sú asi čitateľom dobre známe. Vyzerá to predsa tak jasno a aj celkom jednoducho. Nuž ale mne sa nedávno stalo takéto niečo:
Tešil som sa na srdcový výnos, ktorý som pokladal za veľmi pravdepodobne porážajúci a tak som dal učebnicovú Lightnerovu výnosovú kontru. Znamenala vynes srdce, nevynes káro či tromf či niečo iné. Partner, hráč svetovej triedy, však bez váhania vyniesol kárové eso. Miesto mínus dva rovno za 1660. Obrat 28 impov…
Keď sa takéto niečo stane, človek nevie, či má plakať alebo sa smiať. Niekedy sa pri bridži — alebo v športe vôbec — človek cíti ako kráľ sveta. Karty sa lesknú, partner sa tvári, že vie, čo robí, a súperi vyzerajú, že už len čakajú na posledný úder. V hlave sa rozbehne malý ohňostroj: toto je ono, toto je tá chvíľa, keď sa všetko zlomí v môj prospech, keď súpera úplne dorazíme.
A potom… sa to zlomí. Ale úplne opačne. Stačí jeden nešťastný impas, jedna zle zahraná karta alebo jeden súper, ktorý sa rozhodol, že dnes bude hrať ako keby ho trénoval samotný diabol. A z obrovskej šance na zisk je zrazu strata, ktorá človeka pichne hlbšie než by si priznal.
Z tohto hľadiska je šport krutý a vyžaduje silnú naturu. Nie preto, že prehráš — ale preto, že prehráš práve vtedy, keď si bol presvedčený, že vyhráš.
Ale cieľom tejto úvahy nie je nariekať. Skôr chcem dať malé pobavenie, aby ste sa pri najbližšej podobnej situácii pousmiali a povedali si: aha, tak toto je presne ten moment, o ktorom bola tá úvaha z uhorkovej sezóny v roku 2026.
Napísal Edo Velecký
Celkom prečítané 79 krát.

